Po prázdninovom oddychu sme v Nu Spirite diskutovali so štyrmi zástupcami slovenskej vedy o tom, čo na vede milujú, prečo by sa ju mladí nemali báť študovať, či o tom, čo jej na Slovensku podľa nich ešte chýba. Nevynechali sme ani otázku rozporuplnej popularizácie, ktorá je pre pochopenie tak potrebná, no niektorí ju odsudzujú.

Našimi včerajšími hosťami boli astrobiologička a predsedníčka SOSA Michaela Musilová, spoluautorka chemickej stolovej hry Chemplay Ivana Kravárová, jadrový a časticový fyzik Jozef Masarik a zanietený chemik a popularizátor Peter Szolcsányi.

Prečo veda?

Prečo sa človek vlastne rozhodne ísť študovať vedu a čo ho k tomu inšpiruje? Práve to bola jedna z prvých otázok včerajšej diskusie. Chemik Peter Szolcsányi mal na ňu pomerne jednoduchú odpoveď: „Bol som zvedavý.“ Jeho večné „prečo“ pritom jeho okolie často znervózňovalo, no on neprestával a pýtal sa ďalej.

Človekom, ktorému je táto otázka po našich rodičoch často adresovaná, je učiteľ. „Pre mňa boli kľúčoví,“ povedal chemik Peter Szolcsányi. „Aj keď som vtedy netušil, že ma formujú, no dnes to už viem,“ pousmial sa.

Podľa Szolcsányiho mladí ľudia potrebujú, aby im niekto vysvetlil ako funguje svet okolo nás a začal na otázku „prečo“ aspoň čiastočne odpovedať.
Pre jadrového fyzika Jozefa Masarika boli učitelia tiež dôležití, no ešte viac to boli úspechy kozmického výskumu v čase, kedy sa začal viac rozhliadať po okolitom svete. „Samozrejme, že som chcel byť kozmonautom,“ hovorí Masarik. Dnes však vesmír skúma trocha iným spôsobom – fyzikou „Nakoniec, s mojím zrakom by som možno zemeguľu z kozmu ani nezbadal,“ zasmial sa. 

Podobnú inšpiráciu k vede mala aj astrobiologička Michaela Musilová, ktorá si v ôsmich rokoch obliekla skafander a odvtedy ju to ťahalo k tmavým zákutiam vesmíru. Postupne sa prepracovala až do NASA, kde pôsobila ako hosťujúci výskumník a zúčastnila sa aj simulovanej misie na Mars.

Ako však dodala posledná diskutujúca septembrovej Science na N-tú, Ivana Kravárová, nemôžeme v žiadnom prípade zabúdať na rodičov. Tí sú totiž tým prvým podnetom, ktorý dokáže v deťoch vzbudiť záujem o vedu a nasmerovať ich k skúmaniu sveta.

Obmedzení len vlastnými schopnosťami

Mladých vedcov môže podľa diskutujúcich posunúť vpred predovšetkým cestovanie. Najmä v 90. rokoch minulého storočia boli rozdiely medzi výskumom na Slovensku a na západe obzvlášť výrazné. „Pre mňa to bol obrovský pozitívny kopanec,“ zhodnotil Peter Szolcsányi svoju skúsenosť s vycestovaním do zahraničia.

„Jednak tam svojou prácou doslova žili, desať až dvanásť hodín denne, nie preto, že museli, ale že chceli a jednak sa prístrojové vybavenie, infraštruktúra, či peniaze, ktoré sa investovali do výskumu ani nedali porovnať s našimi vtedajšími podmienkami,“ vysvetlil Szolcsányi.

Zľava: Ivana Kravárová, Michaela Musilová, moderátor Otakar Horák, Jozef Masarik a Peter Szolcsányi.

Pre jadrového astrofyzika Jozefa Masarika nebolo v zahraničí prekvapením pracovné nasadenie, s akým tam vedci bežne fungovali. Zaskočila ho skutočnosť, ako môže byť tých dvanásť hodín dlhých, keď sa vedec nemusí venovať administratíve a písaniu grantov.

„Šok pre mňa bol, že som prvýkrát videl, ako sa dá pracovať v podmienkach, ktoré vás neobmedzujú. Obmedzujú vás len vlastné schopnosti, alebo naopak neschopnosti,“ vysvetlil profesor Masarik.

Hon za ziskom je nádorom spoločnosti

Vede je často vyčítané, že sa na ňu míňa množstvo peňazí, no často hneď a zaraz nevidíme praktické rukolapné výsledky. Je však nevyhnutné si uvedomiť, že veda je dlhodobý proces, ktorý môže ovplyvniť našu budúcnosť. Veda nie je šprint, ale beh na dlhé trate. Ak nie priam cezpoľný beh, vzhľadom na podmienky, v ktorých najmä v minulosti museli výskumníci často vynachádzať priam „na kolene“.

„Jedným z nádorov tejto doby je, že všetko prevalcoval maximálny zisk,“ hovorí Jozef Masarik. Napriek tomu, že mali ľudia pred niekoľkými storočiami vôbec problém prežiť, podporovali Galilea, Kepplera, či Newtona, aby hľadeli na hviezdy.

„Aký bol z toho osoh? V tej dobe žiadny. Ale osvietení ľudia sa nezamýšľali nad tým, či budú mať ovce zajtra lepšiu dojivosť, či hustejšiu srsť, keď bude Keppler vedieť, ako obiehajú hviezdy okolo Slnka,“ uviedol paradox ľudstva Masarik. Dnes je totiž podľa neho v spoločnosti istá váhavosť vo vzťahu k financovaniu vedy, napriek tomu, že už vieme viac, ako kedysi.

„Ak by sa takto ľudia správali koncom 19. storočia, tak by nedovolili, aby bol objavený elektrón, ktorý predsa vtedy nebol nikomu na osoh,“ uviedol Masarik príklad. Ak by sa tak naozaj nestalo, nebola by podľa neho ani počítačová revolúcia, či internet, ktorý predsa vznikol v CERN-e. Jeho výskum predsa tiež nie je primárne zameraný na okamžitú aplikáciu v bežnom živote.

Ak sa chcete dozvedieť, kam sa slovenská veda posunula, čo jej ešte chýba, prečo by sa vedci nemali báť popularizácie, či prečo sa v Grónsku treba občas oháňať uterákom, pozrite si záznam z našej včerajšej diskusie.

Zdroj: youtube.com/Nu Spirit Club