Lucia Kvapilová, biochemička: Je to náročné, ale fascinujúce zároveň. Mám pocit, že nielen vo vede, ale snáď v každom odvetví musia ženy vynakladať veľké úsilie a riadne makať, aby uspeli. Stačí sa pozrieť na históriu žien vo vedných odboroch, ako chémia, alebo fyzika, kde bola vždy prevaha vedcov nad vedkyňami. To je tá náročná časť. Fascinujúca časť je veda samotná – je jedno koľko toho viete, vždy narazíte na niečo nové a vzrušujúce. Myslím si, že na Slovensku majú ženy o vedu stále veľký záujem, sú veľmi šikovné a pracovité a určite sa v budúcnosti vďaka nim dozvieme veľa nového.

Michaela Musilová, astrobiologička: Kedysi bývalo veľmi ťažké byť ženou vo vede. Ženy veľa krát neboli brané vážne a pracovné podmienky boli pre ne veľmi nepriaznivé, hlavne ak si chceli založiť rodinu. Aj keď som začínala študovať a pracovať v zahraničí – v Británii, Spojených štátoch a Japonsku – tak som bola skoro vždy jediná žena v kolektíve mužov. Medzitým sa však veľa zmenilo, hlavne v „západnom svete“.

V Británii si dávajú veľmi záležať, aby boli pracovné podmienky prijateľnejšie pre ženy, ale aby zároveň neboli pozitívne diskriminované. V Spojených štátoch, kde sa študentky a vedkyne pravidelne sťažujú na sexuálne obťažovanie od nadriadených a na diskrimináciu na pracovisku v porovnaní s mužskými kolegami, je to stále dosť ťažké. Na Slovensku som len veľmi krátko, takže to neviem dobre posúdiť, ale musím povedať, že zatiaľ som sa stretla s veľmi priateľskými pracovnými podmienkami.

Vo všeobecnosti som veľmi vďačná, že som doteraz mala šťastie na veľmi dobré pracovné kolektívy. Aj keď som väčšinou bola vždy jediná žena medzi mužmi, skoro nikdy som necítila, že by sa ku mne správali inak než k mužskému kolegovi. Ani keď som bola v Grónsku, či inde na expedícii ako jediná žena, som si nikdy nepýtala menej roboty, či menej fyzickej záťaže, a to si kolegovia veľmi cenili. Naopak, bola som to ja, ktorá svojich kolegov hnala na výšľapy na ľadovce. Preto prezývali moje vedenie ako „pochod na Grónske gulagy“ (smiech).

Lucia Satinská, jazykovedkyňa: Mám šťastie, že patrím ku generácii, ktorej sa už nebráni vydať sa na vedeckú dráhu. Možno je to aj mojou vedeckou orientáciou na jazykovedu, no ani počas štúdia na Karlovej univerzite v Prahe, ani v Slovenskej akadémii vied som nikdy ako žena diskrimináciu nepocítila. Ako jazykovedkyni mi ale záleží na tom, aby som ukázala používateľom a používateľkám jazyka, ako sa vyjadrovať aj rodovo citlivo.

Shubhada Bopegemage, virologička: Do mojich tridsiatich rokov som si nikdy nemyslela, že byť ženou vo vede by mohol byť problém. Svoju kariéru som začala ako virologička v National Institute of Virology, Pune, India, kde pracovalo približne 300 mužov a 20 žien, ale riaditeľkou bola žena. Bola som rešpektovaná pre moje vzdelanie, i keď som nemala žiadne praktické skúsenosti. Samozrejme som tiež mala aj svoje výhody a nevýhody začínajúceho vedca.

Časom mi pribúdali povinnosti a menilo sa moje postavenie, stala som sa skúsenejším vedcom, vedúcim v laboratóriu, manželkou a matkou. Bez pomoci a podpory môjho manžela vo výchove detí a v domácich povinnostiach by som nebola schopná toľko pracovať a vybudovať si svoju kariéru. Vedecká práca zahŕňa veľa psychickej práce, najmä kreativitu a zodpovednosť, a preto človek potrebuje rovnováhu aj v rodinnom živote. Myslím si, že ak sú ženy naozaj vedecky nadané a chcú niečo dokázať, sú oveľa viac oddané a intuitívnejšie alebo citlivejšie k svojej práci ako muži, aj pretože majú pocit, že musia dobehnúť, čo bolo zameškané počas materskej dovolenky a chorôb detí.

Jaroslava Durdiaková, genetička: Ja sama som nikde inde okrem vedy nepôsobila, a preto mi to príde prirodzené. Hoci priznávam, že keď chcete byt úspešná, a to kdekoľvek, v ktorejkoľvek oblasti, je to náročný boj. Rovnako vo vede, o ktorej sa hovorí skôr ako o doméne mužov, hoci u nás v a labáku platí pravý opak. Medzi PhD. študentmi dominujú ženy a výnimkou je jeden muž, ktorému veľmi držím palce v záplave toľkého estrogénu.
Ženy sú prirodzene emotívnejšie a u mňa to platí mnohonásobne. Nedávno som zazrela na sociálnych sieťach vtipy o tom, prečo ženy nemajú byt vedkyne, a síce, lebo pri každom neúspechu plačú. Ale to nám vôbec nebraní robiť dobrú vedu, veď chvíľu poslzíme a ideme ďalej.

Ja sama často krát cítim, že som sa nenarodila ako pravý vedec s prirodzeným darom a talentom pre vedu. Nebudím sa ráno s hlavou plnou nápadov na experimenty, s novými vedeckými nápadmi a hypotézami. U mňa sa nápad rodí pomalšie, a niekedy sa ozaj natrápim s tým, čo iným ide úplne prirodzene. V tom niekedy v dobrom závidím mužským kolegom, že ich mozog a myslenie sú naprogramované inak. Vedia sa na vec pozrieť z inej strany, a preto je super, že pracujeme v tímoch, kde sa prelína vklad žien a mužov a vtedy tvoríme funkčný celok. Tak to má byť.

Akokoľvek je táto práca ťažká, som hrdá na to, že veda je mojim povolaním. Na to, že na okamih ste jediný človek, ktorý ma istú informáciu a môže ju podať ďalej. Je to naozaj poslanie a vášeň a prináša krásne momenty. Takže byť ženou je fajn a vo vede to platí rovnako.

Ivana Budinská, informatička: Byť ženou vo vede je zábavné. Človek sa nikdy nenudí, stále objavuje niečo nové. Typické ženské vlastnosti ako zvedavosť, ale aj nespokojnosť a potreba stále niečo meniť a vylepšovať, sú dobré predpoklady pre vedeckú prácu. Pri práci sa stretávam s inteligentnými a inšpiratívnymi ľuďmi. Ak máte šťastie a aj váš partner je z podobnej brandže, určite sa nebudete nudiť ani doma.

Mária Virčíková, odborníčka na umelú inteligenciu: Nemyslím si, že je žena vo vede vnímaná ako zvláštnosť. Na univerzitách je pomer žien a mužov vyvážený, v školstve je percentuálne zastúpenie žien vyššie ako mužov. Avšak špecificky v oblasti informatických a matematicko-fyzikálnych vied akoby dievčatá nemali často krát dostatok sebadôvery vydať sa týmto smerom. Aj keď v detstve vynikajú v matematike, tak neskôr vplyvom okolia idú radšej študovať niečo iné, pretože neveria, že dokážu preraziť v technickom smere. Mrzí ma názor, že technika je mužská doména. Práve preto veľmi podporujem projekt AJ TY V IT, ktorý inšpiruje a povzbudzuje dievčatá k štúdiu a k pôsobeniu v oblasti informačných technológií.

Katarína Slabá, gynekologička: Pracujem v Brne vo fakultnej nemocnici ako gynekologička a okrem klinickej praxe sa venujem aj výskumu. Postavenie žien vo vede vnímam ako čoraz viac podporované, lebo vedenie vyhľadáva ľudí zameraných všestranne a na pohlaví nezáleží pokiaľ je človek pracovitý. Myslím si, že je náročne skombinovať pracovný, spoločenský a rodinný život, ale pri správnej podpore okolia sa to dá všetko zladiť. Zatiaľ som sa na územi ČR stretla s dobrými podmienkami pre výskumnu prácu, keďže je medzinárodnym trendom byť zapojený do klinických štúdií, písania článkov a publikácií, prednášania a spracovávania štatistík. Aj samotná práca v laboratóriu sa dostáva do popredia a je čoraz viac oceňovaná.