V spoločnosti prevláda názor, že ľudia, s nedostatkami v jednej senzorickej oblasti, musia mať výhody v tej inej.  Napríklad ľudia so stratou sluchu majú lepší zrak, a ľudia, ktorí sú slepí, disponujú lepším sluchom.

Táto myšlienka sa často objavuje aj v príbehoch o superhrdinoch. Napríklad Daredevil vo dne je introvertný právnik, ale ostražitý hrdina v noci, hoci už ako dieťa oslepol. Rovnaká rádioaktívna látka, ktorá mu vzala zrak, posilnila iné schopnosti. V príbehu má nadľudský sluch, hmat, čuch a dokonca hmlistý druh radaru.

Ako vyzerá skutočnosť?

„Zvyčajne si myslíme, že ľudia bez zraku musia mať nutne lepšie všetky ostatné zmysly," hovorí David Burr, zrakový výskumník pôsobiaci na talianskej University of Florence, pre portál Sciencenews.org. „Nie je to nevyhnutne tak." Mnoho nevidiacich má lepšie sluchové vnímanie ako zrakovo postihnuté osoby. Nevidiaci tiež vedia lepšie lokalizovať vzdialenejšie zvuky a zvukovo spracovať časti vizuálneho kortexu.

Nová štúdia zverejnená v časopise Journal of Neuroscience ukazuje, že niektorí ľudia, ktorí boli väčšiu časť života slepí, majú lepší sluch. Toto „vylepšené“ počutie je zmyslovým kompromisom. Tento kompromis ale nenastáva medzi obrazom a zvukom, ale medzi dvoma rôznymi smermi sluchu.

Zvuk ako GPS pre nevidiacich

Spoluautor štúdie Patrice Voss, kognitívny neurológ na McGill University v Montreale, sa zaujímal hlavne o to, ako ľudia slepí od ranného veku, identifikujú pôvod zvuku na základe spektrálnych podnetov.

Ak je zvuk vo vodorovnej rovine (pred nami, za nami, alebo po oboch stranách), označujeme ho ako binaurálny. Náš mozog pri ňom porovnáva rozdiel v časovaní zvuku medzi pravým a ľavým uchom.

Naopak vo vertikálnej rovine (nad, alebo pod nami, v priamej línii hornej časti hlavy), sa zvuk pohybuje v rovnakej vzdialenosti ku každému uchu, a nevieme určiť, odkiaľ prichádza.

Namiesto toho používame spektrálne podnety - jemné rozdiely v tom, ako naše vonkajšie uši, alebo ušnice, utvárajú zvuk. Tieto spektrálne podnety používame aj vtedy, keď je jedno z našich uší blokované, a nie sme schopní k lokalizácii zdroju zvuku používať binaurálnu metódu.

Pre porovnanie toho, ako sa slepí ľudia pohybujú v horizontálnej a vertikálnej rovine, prehrávali Voss a jeho kolegovia zrakovo postihnutým osobám a od detstva nepočujúcim ľudom zvuky. Tieto zvuky prichádzali buď z prednej strany (vodorovná rovina), alebo zhora či zdola (vertikálna rovina). Dobrovoľníci so zaviazanými očami museli pri každom zvuku laserovým ukazovadlom ukázať, odkiaľ zvuk podľa nich prichádza. Pokus vykonali s nezakrytými ušami, a aj s jedným zakrytým uchom.

Vedci rýchlo zistili, že slepí účastníci spadajú do dvoch skupín. Jedna skupina bola lepšia v umiestnení zvukov v horizontálnej rovine s jedným uchom zakrytým – vďaka spektrálnym podnetom, zatiaľ čo druhá skupina nebola pri lokalizovaní zdroja zvuku o nič lepšia ako zrakovo postihnuté osoby. Keď mali slepí jedinci určiť zdroj zvukov vo vertikálnej rovine, skupina, ktorá zvyčajne vykonávala lokalizáciu zvuku v horizontálnej rovine, s tým nemala problém, rovnako ako ani zrakovo postihnuté osoby. Ale skupina, ktorá dokázala lepšie lokalizovať postranné zvuky, mala deficit pri vyhľadávaní zvukov zhora a zdola.

Cesta kompromisu

Takto zlepšené používanie spektrálnych podnetov vo vodorovnej rovine môže byť pre niektorých nevidiacich kompromisom lokalizovať zvuky aj vo vertikálnej rovine – nemusí byť teda len posilnením, ktoré vychádza zo slepoty. Voss hovorí, že je to logický kompromis. „Keď slepý človek chodí, väčšina z príslušných zvukov je v horizontálnej rovine (predmety alebo osoby, prichádzajú spredu, zo strán, alebo zozadu)," vysvetľuje. „Málo relevantných informácií prichádza zhora. Nevidiaci by sa mohli naučiť prikladať väčší význam signálom z vodorovnej roviny a obetovať schopnosť lokalizovať na vertikálnej úrovni," dodáva vedec.

Používanie spektrálnych podnetov nie je vrodené, je to niečo, čo sa učíme, poznamenáva Andrew King, sluchový neurovedec z univerzity v Oxforde. „Ak prestanete počuť na jedno ucho, sluchový systém sa okamžite začne intenzívnejšie spoliehať na spektrálne podnety," vysvetľuje. King tiež hovorí, že táto štúdia zdôrazňuje, aké flexibilné môžu byť naše sluchové systémy, a ako sa môže zlepšiť detekcia v jednej rovine na úkor tej druhej.

Poznamenáva ale aj to, že za lokalizáciu zvuku nemusia byť vždy zodpovedné iba spektrálne podnety. Namiesto toho môže ísť o jav, keď je jedno z vašich uší zapchaté a žiadny zvuk nebude znieť mäkšie, pretože iba otvorené ucho môže počuť.

Pokiaľ ide o „reálneho“ Daredevila, môžu sa u nevidiacich tak dramaticky vylepšiť zmysly? „Nie je to úplný mýtus," hovorí Voss na základe najnovších poznatkov. "Takýto človek môže lepšie počuť určité veci, ale nemôže počuť všetko.“