Laureátmi sa stala trojica neurológov: americko-britský vedec John O'Keefe a nórski manželia May-Britt Moserová a Edvard Moser. Vedci svojím objavom posunuli svet o niečo ďalej v poznaní pre človeka najdôležitejšieho, no doposiaľ veľmi málo preskúmaného orgánu, mozgu.

Ako vieme, kde sme?

John O'Keefe, ktorý v súčasnosti pôsobí na londýnskej univerzite UCL, spravil už v roku 1971 prvý krok k odhaleniu toho, vďaka čomu je mozog schopný orientácie v priestore. Pri pokuse s krysami zistil, že sa im v určitom bode v miestnosti aktivuje špecifický typ nervových buniek. John O'Keefe pritom dokázal, že tieto bunky neregistrujú iba zrakový vnem, ale kreslia aj vnútornú mapu daného prostredia.

O štyridsať rokov neskôr May-Britt a Edvard Moserovi z univerzity v nórskom Trondheime identifikovali ďalší typ nervových buniek, ktoré vytvárajú systém súradníc a umožňujú presné hľadanie cesty v priestore.

Mriežkové bunky spolu s ostatnými bunkami v entorhinalnej kôre (časť mozgovej kôry sa podieľa na učení a pamäti, pozn. red.) zaznamenávajú smer pohybu a polohu hlavy v priestore, ako aj hranice priestoru a následne vytvárajú siete a prepojenia s bunkami v hippokampe (časť mozgu, pozn. red.). Takto vznikne akýsi obvod prepojených buniek, ktorý predstavuje komplexný polohovací systém,“ vysvetľuje proces orientácie v priestore Jaroslava Durdiaková z Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, ktorá skúma ovplyvňovanie priestorovej orientácie testosterónom.

Slovenská vedkyňa zároveň dodáva, že priestorový systém mozgu je dôkazom toho, ako sú jednotlivé bunky špecializované, ako spolupracujú a vzájomne komunikujú s cieľom spracovať informáciu o priestore a umožniť nám orientáciu v ňom.

Lepšia orientácia v Alzheimerovej chorobe aj kognitívnych schopnostiach

Podľa štokholmského Karolínského inštitútu, ktorý dnes laureátov vyhlásil, môže lepšie poznanie navigačného systému v mozgu pomôcť pochopiť aj „mechanizmus straty priestorovej pamäte“, ktorá postihuje napríklad pacientov s Alzheimerovou chorobou.

Jaroslava Durdiaková vysvetľuje, že v prípade tejto zatiaľ neliečiteľnej choroby je: „porušený hippokamus aj enthorinálna kôra, v dôsledku čoho pacienti trpia dezorientáciu a nespoznávajú svoje okolie.“ Okrem toho podľa nej tento objav otvára nové cesty k pochopeniu ďalších mozgových funkcií, ktorými disponujeme, ako sú pamäť, myslenie a plánovanie.

V hre bola bolesť aj genetika

K favoritom z nominovaných na tohtoročné ocenenie, patril tento rok podľa prieskumu agentúry Thomson Reuters americký fyziológ David Julius z Kalifornskej univerzity. Julius popísal bunkový receptor molekúl kapsaicínu, ktorý spôsobuje štipľavú chuť čili papričiek. Vďaka jeho objavu vieme lepšie popísať mechanizmus bolesti, ktorú cítime v ústach pri príliš pikantných jedlách.

Čiastočné pochopenie „fungovania bolesti“ môže pomôcť vyvinúť účinnejšie analgetiká. David Julius totiž tvrdí, že novým analgetikom by mohol byť gén, ktorý sa aktivuje pomocou vysokej teploty a zablokuje ostrú bolesť.

Ďalším favorizovaným bol výskum, v ktorom vedci Charles Lee, Stephen W.Scherer a Michael H. Wigler vyvrátili teóriu, že všetci ľudia sú si na 99% geneticky podobný. Tento objav by mal viesť k väčším možnostiam rozpoznania a kontroly genetických predispozícií na ochorenia.

Nobelove ceny budú laureátom slávnostne odovzdané v deň výročia úmrtia Alfreda Nobela 10. Decembra v Štokholme.

Zajtra okolo 11:45 bude slávnostne vyhlásená Nobelova cena za fyziku. Priamy prenos z podujatia si môžete pozrieť tu.